Kto je človek? 2.-2.
Človek je duchovná iskierka vnorená do hmotnosti. Ježišovo podobenstvo o ľuďoch ako o zrne, ktoré Stvoriteľova ruka rozsieva do pôdy, nie je iba podobenstvo.
Človek je skutočne ako semeno stromu zasiate do pôdy hmotností, kde má pod vplyvom prostredia vzklíčiť a rozvinúť sa nad zemou. V hrubohmotnosti má zapustené korene, v jemno hmotnosti kmeň a v duchu korunu.
Z telesného sveta čerpá podnety a v duchu prináša plody. To je dôvod, prečo zárodok duchovného človeka nezostal v raji, ale vydal sa na púť, ktorá potrvá tisícročia; ak sa mu vôbec podarí z toho dobrodružstva šťastne sa vrátiť domov.
Lebo na začiatku síce bol v duchovom svete, ale nebol schopný byť tam plne vedomý, plne sa rozvinúť. Je ho ja sa ešte len musí seba uvedomiť, sformovať;
človek sa ešte len má stať človekom!
Je spiaca princezná, ktorá ešte len musí byť prebudená k svojim dokonalostiam.Keď však hovoríme, že človek ešte nie je človekom, čo je potom človek? Ako má vyzerať človek? Existuje nejaký pravzor, predobraz dokonalého človeka?
Nepomenovateľná Jedinosť sa láme ako priezračné svetlo na hranole na svoje čiastočné aspekty, z ktorých sa skladá a ktoré spolu tvoria Celok.
Každá farba je jedna Cnosť, jedna prenádherná, nadovšetko vznešená bytosť, jeden Boží prívlastok!
Láska, Spravodlivosť a Čistota sú tri najvyššie z nich.
To sú tie obrazy Božích dokonalosť, pravzory, predobrazy rýdzich vlastností, na ktoré je človek stvorený. Ale len potenciálne - a má potom možnosť sa na Ne vyvinúť. Veď človek je očividne ešte nedokonalý! Je iba striebornou hrivnou, z ktorej môže byť šperk - ale len za predpokladu, že bude na sebe pracovať!
Naše duševné orgány ešte nie sú vôbec vyvinuté; len sa hmlisto črtajú.
Svoje duchovné telo musíme doslova ukuť - sformovať a vytvrdiť - ako kováč vo vyhni!
A tou vyhňou je hmotné telo, hmotný svet. Ako dieťa vykĺzne z lona matky, akonáhle vyvinie svoj organizmus pod jej ochranou, tak duševné telovykĺzne z hrubohmotného, ako náhle je na to zrelé. Dieťa musí pred narodením vyvinúť svoje zmyslové a pohybové orgány, aby sa mohlo narodiť do tohto sveta a zmysluplne sa v ňom začleniť.
Avšak údmi a orgánmi duchovného tela sú cnosti
- duchovné kvality, ktoré sú potrebné pre vedomý život vo svete ducha!
Ani dieťa sa nerodí do iného sveta, než do toho samého, v ktorom bolo už predtým. Len nedokázalo plne vnímať všetky jeho dimenzie.
Práve tak sa aj my, ľudia, zobúdzame, rodíme do sveta ducha. A práve tak, ako sa rodičia starajú o dieťa už v čase, keď ešte nemá vyvinuté orgány, aby mohlo niečo vidieť a chápať, s rovnakou láskou sa aj o nás teraz starajú anjelské bytosti a naši starší bratia, aj keď ich nevidíme. Lenže tentokrát je náš vývoj podmienený našou vedomou spoluprácou,dobrovoľným rozhodnutím!
Človek, ktorý premešká príležitosť rozvinúť svoju duchovnú polovicu v tomto svete, lebo sa plne venoval iba svojej hmotnej polovici, ocitne sa po smrti v duševnom svete nedovyvinutý; a svoj handicap bude musieť znášať a prekonávať asi ako niekto, kto sa do tohto sveta narodil s určitou vadou.
Pre tento svet je príznačný práve pre rozdiel medzi želaním a skutočnosťou.
Poznáte to: s niektorými osobami a záležitosťami by ste už nechceli maťnič spoločné - ale musíte - lebo je to práve vaša rodina, váš kolega, vaše osudové životné postavenie, z ktorého sa nedostanete tak ľahko.
Lenže tieto udalosti, pred ktorými by sme najradšej unikli, ale sme v nich chytení, nám práve zrkadlia naše nedostatky; každá z nich nesie posolstvo, hovorí nám niečo o nás. Inak by ste sa možno nikdy neboli pozreli Pravde do očí, keby ste nemuseli!
Tento svet je skala, o ktorú sa rozbíjajú všetky ilúzie.
Len kto pochopí, načo tu je, všetko zlé sa mu obráti na dobré; a každé osudové obmedzenie sa premení na jeho vnútorný rast. Váš osud si vás nájde všade a bude váš prenasledovať dovtedy, kým nepochopíte, čo od vás chce.
lebo potom všetko má zmysel, všetko k vám prehovára a učí vás.
Ak by však môj osud nemal závisieť odo mňa, ak na neho nemám vplyv, som tu zbytočný, moje konanie nemá zmysel. Zodpovednosť a zmysluplnosť sú spojené nádoby. Ľudia, ktorí odmietajú prevziať zodpovednosť zasvoje životy, platia za to vysokú daň:
pocitom nezmyselnosti života!
Naloží si predsa niečo ťažké, čo mu kladie odpor. Hmota je to zotrvačné, ťažké, čo nám kladie odpor a na čom silnejú naše vôľové vlastnosti. Len tu dole je tak ďaleko od želania ku skutočnosti -
tam hore je myšlienka činom.
Niekto by si mohol povedať: čo ten kulturista vlastne chce? Ak chce zdvihnúť ruku hore, prečo si na ňu kladie železá, aby mu to išlo tak ťažko - a keď ju má hore, zase ju spustí?
Lenže zmysel nezáleží v tom, či sa mu nakoniec podarí alebo nepodarí zdvihnúť ruky nad hlavu, alebo koľkokrát sa mu to podarí; lebo nakoniec aj tak činky položí späť na svoje miesto a posilovňu opustí. Pri tej činnosti mu však vyplynul iný úžitok:
v podobe trvalých schopností, ktoré si odnáša so sebou, zatiaľ čo činky slúžili len ako prostriedok.
Chemický je to uhlík. Lenže akú cenu má diamant a akú uhlie! A ako vzniká z uhlia diamant? Tak, že uhlie zakopete na milióny rokov hlboko do zeme, a vystavíte ho čo najväčším tlakom nadložných vrstiev. Pod tlakom sa zmení jeho kryštalická štruktúra - a vzniká diamant. Čím sa líši diamant od uhlia? Cnosťami!
Tvrdosťou, priezračnosťou, trvácnosťou...
To je transmutácia, alebo stvorenie nového človeka.
"Vezmi dušu medi, zakop ju na sedemdesiatrokov do zeme - a dostaneš zlato." Zosimos
Ako sa konkrétne odohráva toto brúsenie nového človeka? Prazákony stvorenia v celom vesmíre platia zákony. Nie len v hmotných, ale vo všetkých, teda aj v duchovných svetoch. Ani v duchovne sa nemôže udiať hocičo a hociako, ale len v rámci zákona. Jeto dokonca jeden a ten istý, jediný Zákon, ktorý je osou celého stvorenia. Len na rozličných úrovniach, pri rozličných teplotách sa prejavuje rozlične a predsa analogicky. Prírodné zákony sú len priemetom časti Zákona do hrubohmotného sveta.
Viac o zákonoch a cnostiach...