Dovoľme si pustiť tú ťažobu zo srdca len pre nás samých, aby sme zajtra už cítili len pokoj..

Je úžasné, že sa chcete oslobodiť, zbaviť starých krívd a ublížení, odpustiť. Že sa chcete naučiť odpustiť sami sebe a druhým. Nie ste žiadne obete, ale zodpovedným tvorcom svojho života.

Zopakujeme niekoľko právd:

- Pokiaľ mi niekto ubližuje, je len môj tréner, ktorý ma učí, ako odpustiť.

- Len ja sám som si vybral, že tento tréning chcem.

- Nedostavám nič, čo by som nedokázal zvládnuť.

- Viem, že ten tréning je presne stvorený pre mňa.

- A tak sa nehnevám na trénerov, ktorí ma kopú do zadku a robia veci, ktoré sa mi nepacáčia.

- Keby neboli, nemal by som komu odpúšťať.

- A nemal by som na kom trénovať.

- A ďakujem im, že to pre mňa robia.

Prvá rada znie:

Keď ma niekto kope do zadku, poviem si:

- z akého dôvodu? To z lásky ku mne robí? A ja mu za to ďakujem. Ešte možno neviem prečo, ale raz sa to dozviem. Ďakujem ti za kopanec do zadku.

Čo urobíte, keď Vám príde na návštevu malé dieťa, tak malé, že ešte ani nevie, čo robí. A vezme do svojich malých ručičiek Vašu obľúbenú vec, napríklad vázu, ktorá je starožitná alebo ju máte ako pamiatku na nejakú situáciu. Zoberie ju do rúk a hodí ju na zem. Čo urobíte? Zabijete to malé dieťa? Vezmete ho za vlasy a vyhodíte z vášho bytu alebo zo svojho života? Asi nie. No... Mrzí ma to, ale to nevadí, je to malé dieťa. Prečo ste to schopní povedať? Lebo viete, že to inak nevie, že to lepšie nevie a nepozná. Len my sa, ale mylne domnievame, že my, dospelí, by sme už mali všetko vedieť aj tí ostatní by mali všetko vedieť.

Pamätajte si: nikto nikdy vázu nerozbíja naschvál.

 Keď rozbijem vázu, neviem to inak. A tak každý je malé dieťa, ktoré niekde inde rozbije niekomu jeho vázu. A to z jedného jediného dôvodu. Nevie to lepšie. Keby to vedel lepšie, urobil by to inak, lepšie.

A, preto druhá rada znie: 

Všetci sme deti a všetci robíme všetko tak, ako vieme najlepšie. Keby sme to vedeli lepšie, spravili by sme to inak.

,, Netrápim sa tým, čo robíš, lebo viem, že to lepšie nevieš.,,

Ale mnohí do nás kopú, zosmiešňujú nás, nadávajú, ponižujú. A my im to nevraciame. Sme podľa vás slabí? Alebo máme k sebe úctu, pretože vieme, čo chceme a nič nás od toho neodradí. Môžme ísť cestou bez násilia.

Častým dôvodom pre naše zranenia u nás môže byť, že niekto ukáže na naše nedokonalosti, na naše slabé stránky, na niečo, čo nevieme, nepoznáme, nezvládame.

A tak sa na neho nahneváme. Vytiahol na svetlo niečo, za, čo sa cítime nedobrí. Za, čo sa možno hanbíme. A my sa cítime ponížení. A naše sebavedomie klesá k bodu mrazu. Ale už všetci vieme, že sme deti, ktoré robia chyby. Všetci máme svoje silné a svoje slabé stránky.

A, preto ďalšia rada znie:

 ,,No a čo, že robíme chyby," každý máme niečo.

Náš pocit krivdy jasne ukazuje na to, že sme neprijali svoje slabé stránky a chceme ich pred druhými schovať.

No a, čo, každý máme niečo.

Milujte sami seba aj s veľkým zadkom, aj s malými prsiami, aj s pomalým úsudkom, aj so smiechom ako blázon.

Vytiahnite to na povrch. Sami ukazujete svoje slabé stránky a raduje sa z nich. Len ich prijatím sa stanete celistvý. Nikto nie je len biely, každý je aj čierny. Povedali sme si, že krivdy vnímame len preto, lebo máme malé sebavedomie, nemáme sa radi.

Mať sa rád, znamená poznať sám seba. Prijať svoje negatívne stránky ako výzvy.

Tak štvrtá rada znie: 

A buďte sebci a myslite predovšetkým na seba, pretože nikto iný to nerobí. 

Skúste sa postaviť pred zrkadlo najlepšie nahí usmejte sa na seba a nahlas si hovorte ,,Mám ťa rád,, svoje meno,, Milujem ťa,, svoje meno,,

Kto sa má rád, nemal by s tým mať žiaden problém. Hlavne to vyskúšajte ešte dnes, aspoň budete vedieť, ako na tom ste. A robte to dennodenne. Pokiaľ vám to neprestane byť divné.

Posledná pomôcka, ako odpustiť. Predstavte si pred sebou svoje dieťa, ako vám hovorí: "Nemôžem ti odpustiť, ako si vtedy povedal to, a to. Ako si mi to mohol urobiť. Hnevám sa na teba a nechcem sa s tebou kvôli tomu stretávať, nechcem ťa už nikdy vidieť."

A teraz si predstavte, že Vy si vôbec nepamätáte, čo ste to vtedy povedali, úplne ste to vygumovali, vôbec si to neuvedomujete. A, čo teraz s tým, čo môžete robiť? No nič... 

Len vaše dieťa sa môže rozhodnúť či vám to niekedy v živote odpustí. Vy môžete maximálne prejaviť ľútosť a dúfať, že to zvládne a raz tú krivdu zo seba vymetie.

A teraz sa na to pozrime z druhej strany, čo môže robiť ten, čo mu nechcete odpustiť Vy. No nič.. Takisto dúfať, že to zvládnete. Ten, kto vám ublížil, na tom už nič nezmení. Aj, keby sa postavil na hlavu a prosili späť sa to už nevráti.

To rozhodnutie je proste len na Vás.

Tak posledná rada znie: 

Ak nechcete, aby Vám raz niečo Vaše deti vyčítali, tak odpustite každému všetko, aby ste si to nemuseli prežiť z druhej strany vy.

"Som láska a nikto nemá toľko síl, aby ma niečím urazil."