Poznám sa, poznám vás? 5.-7.

14.02.2021

Dokonca môžem povedať,, poznám vás,, hoci pravda je taká, že vás vôbec nepoznám.
Poznám iba príbeh, ktorý som si o vás vytvoril. Nad týmto sa zamyslite. Mne trvalo dosť dlho pochopiť, že

Poznám príbeh, ktorý som si vytvoril o sebe.

Celé roky som si myslel, že sa poznám, kým som nezistil, že to nie je pravda. Potom som prišiel na to, že nie som taký, za akého sa pokladám. A bolo veľmi zaujímavé až desivé, keď som prišiel na to, že v skutočnosti nikoho nepoznám a nikto nepozná mňa. Pravda je taká, že vieme len to, čo poznáme a jediné, čo poznáme, je len náš príbeh. Koľkokrát však počujete hovoriť: ,,Svoje deti poznám veľmi dobre, tie by nič také neurobili." Myslíte si, že naozaj poznáte svoje deti? Že naozaj poznáte svojho partnera? Teda, ste si zrejme istý, že vás váš partner nepozná?

Môžete si byť istí, že vás v skutočnosti nikto nepozná, ale poznáte naozaj sami seba?

Niekoho naozaj?

Kedysi som bol presvedčený, že poznám svoju maminu, ale jediné, čo o nej viem je rola, ktorú som jej pridelil vo svojom príbehu. Mám obraz pre postavu, ktorá hrá rolu mojej maminy. Všetko, čo o nej viem je to, čomu o nej verím. Netuším, čo má vo svojej hlave. Iba moja mamina vie, aká je a určite to nevie ani ona. To isté platí pre vás. Vaša matka môže prisahať, že vás veľmi dobre pozná.
Je to však pravda? Nemyslím si to. Vy viete, že vôbec netuší, čo máte vo svojej mysli.

Vie iba to, čomu o vás verí, čo znamená, že nevie takmer nič.

V jej príbehu ste vedľajšou postavou a hráte rolu syna alebo dcéry. Vaša mamina si vytvára váš obraz a chce, aby ste zapadali do tohto vytvoreného obrazu. Hľadajte, čo sa stane, keď nie ste takými, akých vás na základe svojho príbehu chce mať? Cíti sa, preto zronená a pokúša sa vás do tlačiť k tomu, aby ste zapadli do jej obrazu. Preto pociťuje potrebu ovládať vás, hovoriť vám, čo máte a, čo nemáte robiť, hovoriť vám svoje názory na to, ako by ste mali žiť svoj život.

Keď viete, že je to jej príbeh, načo by ste sa obťažovali obranovaním svojho názoru?

Je jedno, čo poviete aj tak vám neuverí.

Ako môže uveriť vášmu príbehu, keď to nie je jej pohľad? Najlepšie, čo môžete urobiť, je zmeniť tému rozhovoru, tešiť sa s jej prítomnosti a mať ju rád takú, aká je. Keď si to uvedomíte, budete svojej mamine odpúšťať - za všetko, čo pre vás urobila, samozrejme, v zmysle vášho príbehu. Váš vzťah s maminou sa úplne zmení a úplne na to stačí akt odpustenia.

Keď sme teraz zistili, že si ľudia vytvárajú vlastné príbehy a žijú v nich, ako ich môžeme ďalej súdiť?

Ako si niečo môžeme brať osobne, keď vieme, že sme len vedľajšou postavou v ich príbehu?

Vieme, že, keď hovoria s nami, hovoria v skutočnosti s vedľajšou postavou svojho príbehu.

A čokoľvek o nás ľudia vravia, je to len projekcia ich obrazu o nás.

Ten s nami nemá nič spoločné. Nemárnime čas tým, že by sme si brali niečo osobne.

Svoju pozornosť zameriavame na vytvorenie vlastného príbehu.

Každý z nás má právo vytvárať si vlastný príbeh, vyjadrovať sa prostredníctvom umenia.
Koľkokrát sa však pokúšame prinútiť vedľajšie postavy v našom príbehu, aby zapadli do obrazov a rolí, ktoré sme im vytvorili?

Od svojich detí chceme, aby boli také, aké ich chceme mať. Mám pre vás zlú správu! To sa nikdy nestane pokiaľ sa nebudú chcieť zmeniť ony sami. A, keď do obrazu, ktorí sme preňho či pre ňu vytvorili, nezapadá náš partner, pociťujeme zlosť alebo zhrozenosť. Potom sa nášho partnera pokúšame ovládať, potrebujeme mu hovoriť, čo má a, čo nemá robiť, čomu má a čomu nemá veriť. Dokonca mu vravíme, ako má chodiť, obliekať sa, hovoriť. To isté robíme so svojimi deťmi, až sa z toho stáva vojna o kontrolu a manipuláciu.

Život v tomto fyzickom tele je veľmi krátky aj, keby sme sa dožili sto rokov. Keď som na toto prišiel, rozhodol som sa nemárniť svoj čas vytváraním konfliktov, najmä nie s ľuďmi, ktorých mám rád. Chcem si ich užiť a mám ich rád takých aký sú a nie, preto čomu veria.

Príbeh, ktorí vytvárajú, nie je dôležitý.

Lebo to nie je môj príbeh.

Je mi jedno, že maminin, nie je v súlade s mojim, mám ju rád a užívam si jej prítomnosť. Viem, že jej nemám vnucovať svoj príbeh, nevnucujem ho nikomu. Jej príbeh mám v úcte, počúvam ho a nespochybňujem.

Keď sa váš príbeh pokúšajú písať iní ľudia, znamená to, že vás nerešpektujú.

Nerešpektujú vás, preto, lebo sa domnievajú, že nie ste dobrý umelec si napísať vlastný príbeh, aj keď ste sa na to narodili.

Rešpekt vychádza priamo z lásky, patrí k najvyšším vyjadreniam lásky.

Ja rešpektujem aj seba a nikomu nedovolím, aby môj príbeh písal za mňa. Za svoj príbeh som zodpovedný ja, je to môj výtvor. Som umelec a svoje umenie si vážim. Môžem ho porovnávať s umením iných ľudí, ale rozhodujem sa sám a za svoj výtvor preberám zodpovednosť. Keď som si prvýkrát uvedomil, že sa mi môj výtvor nepáči, pomyslel som si: Dobre som autor. Svoj príbeh zmením. Usiloval som sa, no nedarilo sa mi to. A skúšal som to znova a opäť som veľakrát zlyhal, lebo som chcel zmeniť všetky vedľajšie postavy svojho príbehu.

Myslel som, že, keď zmením vedľajšie postavy, zmením svoj príbeh, ale vôbec to nebola pravda.

Problém v našom príbehu nie je s vedľajšími postavami. To, čo v nich vidíme, je iba projekciou toho, čomu veríme, a to je druhoradý problém. Naším kľúčovým problémom je hlavná postava príbehu. Ak sa nám náš príbeh nepáči, je to, preto, lebo sa nám nepáči to, čomu veríme o hlavnej postave.A tou hlavnou postavou v našom príbehu sme my sami.

Pokračovanie...

Ako zmeniť náš príbeh